18.september 2010 18:13 Site KAZAN Russia
Dnes večer o siedmej budeme hrať 2000-cu reprízu inscenácie CORTEO. Premiéry pred piatimi rokmi v Montreale sa zúčastnilo sedemnásť zo šesťdesiatich piatich účinkujúcich. Tak som si pri tej príležitosti zmyslel pouvažovať o tomto systéme hrania, tak odlišnom od nášho. Keď som Gustovi Murínovi pred troma rokmi odpovedal na otázku: „Čo budeš robiť, keď Ťa z toho Ludusu vyhodili“, odpovedal som: „Počkám na pozvanie do Cirque du Soleil“. Zvraštil obočie a mierne pohŕdavo a varovne povedal: „Bolek Polívka hovorí, že jeho by to nudilo, hrať každý deň stále to isté“.
Pri všetkej úcte k pánovi Polívkovi, ak to naozaj povedal, a myslel vážne, najprv by to mal skúsiť. Teda v takomto čomsi … obludne veľkolepom a nádherne zmysluplnom. Nudu som tu zatiaľ zažil, len keď nehrám a čakám na autobus, alebo na kolegu s ktorým som dohodnutý a on mešká. Na javisku, pred dvetisícpäťsto ľuďmi v mašinérií, kde každá sekunda je plná javiskovej geniality, som sa zatiaľ za tých sedemdesiat odohraných predstavení stihol najprv pomaly a postupne zorientovať, potom trochu upokojiť a udomácniť. Naučil som sa rozložiť si sily, a teraz budujem systém rituálov pred a počas predstavenia. No a na javisku v oboch postavách, ktoré hrám, je možné každý deň objaviť niečo nové – aj keď hráte denne dve predstavenia. A sú to prekvapivo dôležité a významné detaily. Nielen vnútorného života postavy, ale aj techniky pohybu, hlasu, či javiskového vyjadrenia a prenosu – odovzdania a prijímania energie. Prial by som hercom, ktorí musia po dvadsiatej či tridsiatej repríze svoje účinkovanie v role ukončiť derniérou, aby si mohli vyskúšať dostávať sa do hĺbky svojich postáv aj na stej, päťstej a možno tisícej repríze. Nech si to vyskúšajú aspoň raz v živote. Kvôli poznaniu, ako ďaleko sa dá zájsť v hĺbke vnímania súvislostí vnútorného života, vzťahov a v ľahkosti vládnutia situáciou. Hral som svoje predstavenie sólových pantomím viac ako tristokrát, tak som trochu na ten proces pripravený, no už sa teším, aké to bude pri tej mojej päťstej, a ak vydržím a budú ma ešte v Cirque chcieť, tak možno aj pri tej mojej tisícej repríze CORTEO. A dúfam, že sa stále nebudem nudiť.
18.september2010 18: 26 Site KAZAN Russia (po prvom dnešnom a pred začiatkom druhého predstavenia)
18.september 2010 22:25 Hotel KAZAN, Rusko
Musím to napísať hneď teraz, po návrate na hotel. Začalo sa to nádherne. Sedím s Grigorijom, naším „malým človekom“ (odmieta názvy trpaslík, alebo pederast) a rátame koľkí z nás hrali pred piatimi rokmi premiéru v Montreale. Narátame spolu – teda, hlavne on – lebo si to pamätá, dokopy jedenásť stálych (stále hrajúcich) a spolu sedemnásť – aj s tými, ktorí sa do Corteo vrátili po kratšej, alebo dlhšej pauze. Všetci šesťdesiatipiati sme však v trochu povznesenej nálade. O chvíľu sa začína významná dvetisíca repríza inscenácie. Už samo toto slovné spojenie ja v našich pomeroch nezmysel, tobôž predstava, že niekto toľkokrát zahrá jednu jedinú a tú istú inscenáciu. Grigorij a jeho žena Valentína to prežili, tak ako aj Victorino, náš giant (obor, cca dva a štvrťmetrový kolos z Argentíny), vynikajúci herec, pôvodom operný spevák. Každý z tých troch je takmer úplne nenahraditeľný. Napriek veľkej snahe casting manažérov sa nepodarilo zatiaľ na tejto planete nájsť ľudí s podobnými dispozíciami, aké majú oni. Marie-Michelle je na tom podobne, niet na planéte ženy, ktorá je schopná vynikajúco odspievať celé predstavenie a pritom robiť vzdušnú akrobaciu na vysutej hrazde a spievajúc najprv dvojhlasný duet a potom sólo na živo, cvičiť – či skôr akrobaticky tancovať aj na „strapcoch“ – straps (dve dlhé látky okolo ktorých sa vo výške ovíja a vzápätí otáčavým pohybom prudko padá k zemi bezpečne do nich zapletená). Niekoľko ďalších kolegov, ktorí účinkujú v inscenácii od začiatku je zároveň trénermi svojich disciplín Kaj z USA je špecialista na Trampo bed, Stefan z Kanady je couchom Planche a Cyr Whil, Johanes z Francuzska vedie treningy Tournik a všetci zároveň v show aj účinkujú.
Bol to nádherný začiatok. Všetci cítili slávnostnosť chvíle. Je to symbolické a zároveň povzbudzujúce. Gratulovali sme tým, ktorí sú tu od začiatku a každý z nás mal veľkú chuť si to užiť. V zákulisí sme sa častovali slovami Have a good two tausend! Good anniversary! Okamžite to pocítilo aj obecenstvo a už od Animation všetci diváci svorne skandovane tlieskali a od začiatku bolo počuť výkriky bravooo. Takú atmosféru som na Corteo ešte nezažil. Možno aj preto, lebo už tretí deň hráme pre špecifické publikum. Najprv som si všimol, že reagujú inak ako doteraz, akosi spoločnejšie a expresívnejšie, ako keď je v hľadisku jedna škola. Potom som sa dozvedel ako je to vlastne s predajom lístkov tu v Kazani. Kazanský magistrát a Tatarstanská vláda, aby predišli faux pas z prípadného malého záujmu obyvateľstva o lístky na svetoznámy cirkus, dotovali v prvých troch tyždnoch ich nakup všetkým „civilným“ záujemcom a svojim, teda štátnym zamestnancom i zamestnancom magistrátu a lístky po predstavení preplácali. V druhej polovici našej Kazanskej periody sú lístky predané zamestnancom bohatých Tatarstanských súkromných podnikov, ktoré majú svoje sociálne fondy vyhradené aj pre takéto príležitosti. Podniky sú síce v súkromných rukách, no vláda i magistrát sú viac menej riadiacimi prevodovými pákami celého života krajiny a mesta, zložené zväčša z majiteľov spomínaných podnikov. Z tohto uhla pohľadu je v Rusku všetko možné omnoho jednoduchšie organizovať. A tak firmy lístky nakúpili, my máme plno a zamestnanci zážitky na celý život. Dnes teda naozaj na celý a všetci!
Práve som skončil svoj výstup v scéne Klezmer, vybehol som zo scény, prezúvam sa, ako vždy udychčaný ako doga, veď je to moje najnamáhavejšie číslo v celom predstavení a keď si chcem ako obvykle v backstage načapovať svoje tri poháre vody, mrknem na obrazovku monitora a vidím, že svetlo v sále sa rozsvecuje, kolegovia húfne z javiska odchádzajú a hudba prestáva hrať. Tak predsa! Pomyslel som si. Práve dnes predpoludním nacvičovala Shelly, naša fyzioterapeutka, s kolegami z techniky situáciu, keď niekto spadne z výšky do hľadiska. Keď som to videl, napadlo mi, že to robia tak vierohodne, akoby sa to naozaj stalo. Len či to práve takto neprivolávajú ! Lenže po chvíli som počul z niekoho stojaceho za mnou zaznieť slová: „Fire emergency!“ Otočím sa a v šere zbadám artistic directora Jamesa: „Everybody out!!“ Kričí a ukazuje smerom von z Big tentu. Vedľa mňa sa z tmy vynorí malá postava Grigorija. „Neponimaju, Jurij, što slučilos?“ Stihnem ho len schmatnúť za ruku a povedať : „Idi !“ Bežím von z backstage cez hangar, preletím temer celý Artistic tent, s Grigoriho malou ruckou stale vo svojej, zastavím sa len na konci stanu umelcov pre svoj batoh, župan a vetrovku. Veď som spotený a vonku bude určite zima. Nacvičovali sme túto situáciu už dvakrát, raz v Peterburgu a raz tu v Kazani. Ak je to hoci len aj cvičný poplach, viem, že tam budeme stáť aspoň desať minút na vetre. „Don’t change your shous!“, ozve sa povel z wardrobe a tak vybieham v kostýme a v bielučičkých topánočkách á la Ľudovít IVX. na opätkoch vysokých asi päť a pol centimetra von z areálu cirkusu. Prichádzajú požiarne a policajné autá so zapnutými sirénami a ja sa trasiem od únavy, od dehydratácie (napiť som sa už nestihol) a tak trochu aj od prežitého strachu a stresu. Po prvých dvadsiatich minútach dostávame povel posunúť sa od areálu ešte aspoň o sto metrov a začnú sa šíriť reči, že poplach spôsobil asi telefonát: „V cirkuse je bomba!“ Správu značne potvrdzuje informácia, že polícia nasadila psov a prehľadáva celý vyprázdnený priestor. Akonáhle bude jasné, čo sa stalo, urobíme krátku poradu a po prestávke môžeme odohrať celú druhú časť, oznamuje po pol hodine šéf backstage manažér Grant. Po ďalšej štvrťhodine prichádza Staci, šéfka oddelenia Tour services a oznamuje smutnú zvesť. Diváci zväčša odišli, pôvod poplachu polícia zatiaľ neobjasnila a nariadila predstavenie ukončiť: „Rozíďte sa do šatní, prezlečte sa a najedzte sa v kuchyni. Odvoz na hotel mimo rozpis vám zabezpečíme a oznámime vám časy odchodov autobusov akonáhle budú známe. Clivo, smutno, povedal by básnik. Frustrujúco, povedal by psychológ. Na pi..!, hovoríme my, jak nám huba narástla. Také dobré predstavenie to bolo. Mohlo byť najkrajšie, aké som doteraz v CORTEO zažil. „Bad joke, perhaps“, povie Valentina. Možno mafia, možno konkurencia pomyslim si ja. „Willcome to Russia“, povie Voloda.
Všetci kolegovia s ktorými som sa doteraz stretol a rozprával svorne hovorili, že takéto niečo ešte nikdy v živote nikde nezažili, iba o tom počuli, alebo to videli v televízii. Me too. But never wont. Zajtra hrám svoje sedemdesiate predstavenie Corteo! Prosím, pokorne prosím, drahá Thália aj Ty, ctihodný Dyonízos, opatrujte nás a odplašte od nás každého sumašeča !
