Maroš sníval svoj sen, keď mal oči otvorené a vnímal atmosféru niečoho nového. Deň na ktorý sa pekne a dlho spomína. Deň po ktorom je každý ďalší deň niečím nakazený. A tiež deň, ktorého vrcholom je udalosť, ktorá sa neodmieta. Maroš je ten správny fanúšik Cirque du Soleil.

Husia koža na tele a slzy do očí, to nie je choroba, ale pocit pri spomienke.

Mal som vstupenku, ktorá nič nestojí, a preto sa ani nedá kúpiť, ale o to je vzácnejšia. Nemohla byť ani vo vrecku a nezostala ani na pamiatku, lebo ona fyzicky ani neexistuje, zostal však ten pocit. Zažil som si svoje modré z neba, lebo tá vstupenka bola vstupenkou do môjho sna.

Videl som v ňom gitarové sústredenie sa… prehrávač na ušiach, či listovanie v knihách plných fotografií. Koncentrácia hrou s hackysackom, či len tak posedením…

Zažil som v ňom úžasný systém a poriadok. Každý vie čo má kedy robiť, čo má mať na sebe a kde v danom momente stáť. Vie čo robil včera, čaká čo bude zajtra, no vždy si prečíta čo urobí dnes.

V mojom modrom z neba ma obklopili malí ľudia svojou veľkosťou, veľkí svojou vzácnosťou… telá božskej dokonalosti, či s krídlami anjelskej nevinnosti… nalíčené tváre ako umelecké diela, kde autorom je samotné plátno.

Videl som lásku v dotykoch, pomoc v masáži. Videl som slová v gestách, dôveru aj odovzdanie.

Ten priestor bol akousi kópiu originálu, bol som na mieste, kde sa posúva čas. Všetko je tu skôr… to čo vidím tu, už čochvíľa zaplatia potleskom tam. Ak by aj tu niečo nevyšlo, tam je to už dokonalo perfektné.

Fotil som očami a snažil sa zachytiť každý moment, každý kút, každý pocit tohto skoro tri hodiny trvajúceho modrého z neba. Nahrával ušami ten babylon jazykov, kde aj tak každý každému rozumie.

Nemá sa to, no závidím… závidím, ale nie tým ľuďom že sú tam, kde sú. Že sú v mojom sne. Závidím sebe, že som tam mohol byť.

Klauni rozdávajú radosť. No plnia aj sny… moje najmä tí bieli.

Ďakujem. A najmä tým bielym.