Cirque du Soleil – dralevy v Sydney

Nezdá sa, ale show má už takmer desať rokov, premiéru mala v Kanade v roku 1999. Mnoho sa odvtedy zmenilo, i keď jadro ostáva rovnaké. Takisto moja paranormálna schopnosť priťahovať komplikácie je rovnaká – na vlastnej koži som musel zažiť to, čo pracovníčka pokladne veselo charakterizovala: „Viete, náš systém nereaguje veľmi dobre na kreditné karty vydané v zahraničí a nikto nevie, prečo.“ Fajn. Mňa ten poznatok stál trojnásobok vstupného a kopu nervov.

Ale všetko je odpustené, dokonca aj desaťminútový telefonát, v momente, keď sa usadím do prvého radu. Zatiaľ to vyzerá nenápadne a prekvapivo komorne. Študujem okolie – dym a rafinovaná modrá farba šapitó navodzujú ilúziu nekonečného priestoru nad hlavami. Osvetľovači v horolezeckých postrojoch sa šplhajú na stožiare a usalašia sa v kreslách, až vyzerajú ako piloti kozmických lodí. Vyliezajú klauni a po nevyhnutnom obťažovaní publika (bozkávanie ručičiek, objímanie, leštenie plešín, improvizovaná svadba a podobne) konečne začína samotná show.

Poznám ju už z DVD, tak zhruba viem, čo ma čaká a môžem porovnávať. Artisti a tanečníci si dávajú záležať, aby diváka chytili už od začiatku, predvedú rýchlu prehliadku a zaujaté publikum má možnosť obdivovať hneď prvú fascinujúcu ukážku toho, čo dokáže ľudské telo. Balans na jednej ruke čínskej artistky do tónov Stella errans, jednej z najvydarenejších piesní snáď celej histórie cirkusu. Väčšina vystupujúcich mimochodom pochádza z Číny, keďže samotná kostra príbehu Dralion je zostavená z typických čínskych kúskov – balans bambusových tyčí, precízne nožné žonglovanie s papierovými slnečníkmi a v neposlednom rade aj samotné zvery, dralevy, krížence čínskych drakov a levov. Prirodzene, v ľudskom prevedení.

Z prvej časti sa kamsi stratili akrobatky skáčuce na hojdacej lávke (netuším, ako sa tá cirkusová proprieta volá) a nanešťastie aj trapézisti. Namiesto toho sa vo vzduchu vznáša slečna predvádzajúca neuveriteľné kúsky na zavesenom kruhu. Fantasticky mrštný žonglér s loptičkami je stále vo forme – lieta po javisku, nad ním tie loptičky a napodiv, vždy je tam, kde má byť, aby ich chytil snáď ktoroukoľvek časťou tela. Oproti tomu, čo som videl na DVD, mu výrazne umravnili kostým. Možno sa americké publikum sťažovalo, čerthovie.

Druhá časť nazvaná mnou pracovne Neviem-kam-skôr-s-očami, sa veru vôbec nerozbieha pomaly. Skupinka Číňaniek balansuje na žiarovkách a čeľusť padá dolu. Nasleduje snový, prízračný balet s lietajúcimi tanečnicami, ktoré predznamenávajú vzdušné pas de deux, dvojicu akrobatov na stuhách. Ich vystúpenie – klobúk dolu. Náročné akrobatické prvky vo vzduchu prezentujú ako ľahký vzdušný a nesmierne, nesmierne zmyselný tanec. Robím si duševnú poznámku, že ak sa v dohľadnom čase dostanem do Las Vegas, musím navštíviť tamojšiu show Zumanity, predstavenie s hviezdičkou a naozaj len pre dospelých.

A prichádza skutočný vrchol celého predstavenia – Číňania v kostýmoch Afričanov (vitajte v Cirque du Soleil) preskakujú obruče v precíznej choreografii a v pózach, nad ktorými rozum ostáva stáť. Publikum je vo vytržení – väčšina z nás by horko-ťažko tým kruhom preliezla a títo chlapíci sa sotva dívajú, kam sa vrhajú a človek by odprisahal, že si v najbližšej sekunde zlámu väzy. Nezlámu. Oproti tomuto je posledné číslo – náročné kolektívne skákanie cez švihadlá – akoby len prídavkom. K tomuto dojmu prispieva aj niekoľko chybičiek, ale napriek všetkému je to úctyhodný výkon – skúste skákať cez švihadlo, zatiaľ čo váš kolega robí to isté – vám na chrbte a vy ešte musíte točiť ďalším švihadlom, aby sa ani ostatní naokolo nenudili a tiež si mohli skočiť.

Potlesk, ovácie, nájazd na stan, kde sa predávajú suveníry a odchod domov. Dve a pol hodiny pod šapitó Cirque du Soleil sa končia. Stálo to za to. Ak neveríte, skočte si od septembra do Viedne na Varekai – môžem vás uistiť, že to bude stáť za to.

článok je prevzatý a publikovaný aj na tomto webe