Ešte to nebola premiéra. Ešte tam sedeli len pozvaní novinári z asi tristo rôznych redakcií, kameramani devätnástich rôznych televíznych staníc, asi päťsto fotografov a kamaráti domácich ruských spolupracovníkov, štyri najkrajšie sektory boli úplne prázdne a ostatné mali tiež sem tam niekoľko voľných miest, takže spolu tam mohlo byť niečo málo viac ako 1800 ľudí, ale prv raz išlo všetko naplno, so svetlom, so živou hudbou a živým spevom, v kostýmoch, s líčením a hlavne s REAKCIAMI PUBLIKA !!! A prvý raz som videl svojich kolegov hrať naplno, lebo prvý raz v živote som sedel v hľadisku veľkého stanu a sledoval od začiatku do konca celé predstavenie inscenácie CORTEO. Prvý a predposledný raz. Zajtra je premiéra a najbližšie si to potom budem môcť pozrieť až keď budem mať voľno, to znamená, keď môj kontrakt skončí.
V každom meste = na každom novom stande, na ktorý Corteo (a každá iná putovná show Cirque du Soleil) zavíta sa konajú vždy skúšky, verejná generálka, premiéra a po nej afterparty. Prospieva to PR i stmeleniu a remotivácii celého teamu, ale hlavne, celá inscenácia sa v mnohých detailoch prispôsobuje miestnym podmienkam. Predovšetkým umelecky. Napríklad tempo, rytmus a mnohé pointy, ktoré v Japonsku nadobudli typicky miestny charakter sa teraz prispôsobovali, rušili a zamieňali za miestne, Ruské.
Potlesk sa ozval už pri prvých tónoch živej hudby ozívajúcej sa z vchodov, odkiaľ vždy pred predstavením, ako je to zvykom pri takmer všetkých putovných show Cirque du Soleil, vychádzajú umelci a akrobati na tzv. animation. Je to taká poloimprovizovaná hra s divákmi v hľadisku, ktorej cieľom je vytvoriť veľmi úzky, intímny kontakt s publikom. Podarilo sa. Diváci sú dokonca veľmi hraví, reagujú a komunikujú, akoby boli v cirkuse doma. Veď v Rusku má cirkus mimoriadne dlhú tradíciu a veľmi veľkú popularitu i vysokú úroveň. Režisér mal pravdu, treba byť pripravený na kompetentného, vnímavého a veľmi náročného diváka.
To, čo nasledovalo po skončení animácie nedokážem napísať a často ani vysloviť. Roztrasie sa mi brada a začne mi sťahovať dýchacie a prehĺtacie ústrojenstvo. Po prvých slovách Roberta, vynikajúceho whistlera z USA, predstaviteľa postavy riaditeľa cirkusu: „Welcome in the Cirque du Soleil, Sankt Peterbourg, Russia !“ nastal prvý výbuch potlesku a ovácii a po druhom texte „I invite you to the world of Corteo !!!“ druhý, väčší (museli by ste počuť, ako úžasne provokujúco to hovorí, verte hovorím Vám čistú pravdu). A takto to pokračovalo takmer po každom cviku, gagu, scéne, stupňovalo sa to, miestami sa v druhej časti začali ozývať exhaltované výkriky obdivu, alebo nekontrolovateľné zvuky prezrádzajúce spoluúčasť, strach o život akrobatov a pochopenia hlavných významov jednotlivých scén.
Na premiére sa dokonca začalo ozývať aj dupanie nôh o podlahu hľadiska, ľudom už nestačili ruky a hrdlá na vyjadrenie svojich citov (možno aj preto, že big tent bol plný do prastknutia a 2500 ľudí vreštiacich viac ako na zápase MS v Johanesburgu, sa vzájomne riadne vyhecovalo), a keď sa v závere inscenácie hlavný hrdina – umierajúci klaun cirkusu – začne so všetkými lúčiť a odlieta so svojimi subtílnymi krídelkami nad hlavami všetkých k svetlu za scénou, spustil sa vulkán trvajúci takmer dvadsať minút, počas ktorých sa všetkých šesťdesiatosem účinkujúcich muselo prísť na scénu pokloniť sedemkrát.
Trasenie mojich rúk prezrádza, že ešte aj teraz, dvadsaťštyri hodín po tomto zážitku si moje telo pamätá a duša ho v tom stále drží, že som sa postupne stále hlbšie a hlbšie ponáral do mimoriadne intenzívneho dojatia a keď som si v závere inscenácie spomenul na svojich prarodičov a na svojho učiteľa Paľka Mikulíka, kapituloval som a vrece so slzami sa mi roztrhlo rovno pred všetkými kolegami v zákulisí. Potom sa mi len celú noc s mojimi blízkymi zosnulými snívalo a ráno som sa zobudil ľahučký ako obláčik a vďačný osudu, že som najhodnotnejšie javiskové predstavenie vo svojom živote, ktoré vo mne zanechalo doteraz najväčší a hlavne najhlbší zážitok videl nielen ako divák, lež aj ako jeho budúca súčasť.
Som štastný a je mi cťou, že mi je dopriate mať tretiu rodinu vo svojom živote !
Moja prvá rodina, to sú moji rodičia, ich rodičia a súrodenci a moji súrodenci. Druhá, to je moja manželka, naši dvaja spoloční synovia, manželkiny rodičia a celá jej rodina. Všetci tvorcovia inscenácie, technicky a zabezpečovací personál a aj diváci, ktorí prežijú vo svojom živote spolu s nami aspoň raz týchto neuveriteľne mimoriadnych 110 minút života tvoria chtiac – nechtiac tiež jednu spoločnú rodinu. Neveríte ? Príďte a pochopíte. Srdečne Vás všetkých do rodiny Corteo pozývam od polovice februára do konca marca 2011, keby bude aj pre Vás od utorka do nedele desať predstavení týždenne vo VIEDNI.
