Jav prvý: Bobby McFerrin – VOCAbuLarieS
Bobby McFerrin sa narodil 11. marca 1950 v Manhattane v rodine operných spevákov (1). Sám sa začal venovať hudbe, najmä džezu, spieval a hral na klavír. V roku 1988 sa preslávil piesňou Don´t worry, be happy. Jej melódia sa stala zvučkou dobrej nálady. Tá pieseň je iba malilinkou súčiastkou v jeho tvorbe, dá sa na nej ale rozpoznať jedinečný spôsob, akým tvorí hudbu. Človek sám je pre neho kráľovským hudobným nástrojom. Keď spieva, registre svojho hlasu mení prirodzene ako spevavý vták. Rytmus drží vlastným telom – trie si líca, mädlí dlane, lúska, tlieska, dupoce, klopká po hrudnom koši. Dotýka sa hudby rozličných štýlov a čias. Stvoril jazzové, popové albumy, či také, ktoré sa ani nedajú zaradiť; hrali s ním violončelista Yo-Yo Ma, klavirista Chick Corea, basgitarista Richard Bona, Yellow Jackets a mnoho ďalších. So slávnymi komornými či filharmonickými orchestrami naštudoval skladby klasickej hudby a so svojou vokálnou skupinou Voicestra odkrýva tajomstvá ľudského hlasu schované a zabudnuté v rozličných kútoch sveta a pamäti. Spoločným menovateľom jeho hudby je slobodný človek.
Chodí po svete a koncertuje. Sám alebo s priateľmi hudobníkmi. Na tých koncertoch sa hudba neinterpretuje. Tam sa priamo rodí. Návštevníci prestávajú byť poslucháčmi; sú pozvaní tvoriť. Sám som to zažil na jeho bratislavskom koncerte. V mojej duši sa vtedy rozsvietilo v mnohých tmavých zákutiach. Ach, aká škoda tých piesní, zazneli tu po prvý krát a naposledy, vravel som si vtedy. Na toľko krásy sa zabudne ako na improvizácie vtákov, keď sa vrátim z lesa domov… Nestalo sa tak. Na svojom najnovšom albume VOCAbuLarieS Bobby McFerrin tú krásu zachytil. A spravil ešte omnoho viac. Je to hudba pre nové ľudské tisícročie. Predstavte si, že by nejaký hudobný skladateľ roky nahrával nápevy vtákov po celom svete – škovránky, sláviky, drozdy, hrdličky, vrany, papagáje… Potom by to doma všetko počúval, dôsledne študoval, jednotlivé motívy by spájal, vrstvil, miešal dohromady ako maliar farby, až kým by nestvoril symfóniu. Symfóniu vtáčieho spevu. Presne tak vznikal album VOCAbuLarieS. Rozdiel je len v tom, že predmetom dôsledného štúdia nebol spev vtáčí, ale jeho vlastný. Nápad urobiť takú platňu dostala McFerrinova dlhoročná producentka Linda Goldstein. Neľahkú úlohu hudobného skladateľa mal Roger Treece. Viac ako sedem rokov počúval rozličné Bobbyho nahrávky z množstva koncertov či štúdiových improvizácií, stovky hodín hudby, študoval ich, vyberal tóny, intervaly, akordy, motívy, témy, a všetko zapisoval do nôt. To potom nanovo naspieval McFerrin spolu so svojím Voicestrom. Sám spieva sólový spev, aj sprievodné party – alt, tenor a bas. Skupina Voicestra sa rozrástla na vyše päťdesiat členov, pozval do nej spevákov z celého sveta, operných, muzikálových, soulových, aj džezových, napríklad aj členov formácií Manhattan Transfer a New York Voices. Roger Treece tak získal vyše 1400 rôznych sekvencií, ktoré v jeho počítači zabrali viac ako 100 gigov. Potom ich všelijako spájal, vrstvil, miešal dohromady, až kým z nich nezložil sedem skladieb – sedem častí symfónie ľudského hlasu. Okrem hlasov v nej zaznieva aj pár hudobných nástrojov – perkusie Alexa Acuñu, saxofón Donnyho McCaslina a píšťaly Pedra Eustacheho. Básnik Don Rosler prepísal hlasy do zrozumiteľných slov a viet. Nebolo to jednoduché. V symfónii sa totiž spieva rozmanitými hlasmi a tie znejú storakými jazykmi. Počuť latinčinu, taliančinu, sanskrit, španielčinu, zulu, ruštinu, hebrejčinu, japončinu, francúzštinu, angličtinu, galštinu, a mnoho ďalších. Slovenčinu nepočuť, ale na obale albumu je medzi inými napísané aj slovenské slovo Slovníčky. Najviac však počuť jazyk, ktorým hovorí a spieva len jeden človek na svete – Bobby McFerrin. Sám spieva: „Je čas vzdať sa slov, melódia nám ten príbeh povie…“
Keď tú hudbu hlasov, keď hlas tej hudby počúvam, zachytávam zabudnuté odkazy niekoho veľmi vzdialeného a dávneho, a predsa ukrytého vo mne. Vnímam celú tú teplú a jasnú harmóniu a cítim sa ako dieťa v slnečnom cirkuse.
Jav druhý: Cirque du Soleil – Corteo
Cirque du Soleil (Slnečný cirkus) je dramaticko-cirkusová umelecká skupina, ktorú v roku 1984 založili dvadsiati kanadskí pouliční umelci pod vedením Guy Lalibertého a Daniela Gauthiera (2, 3). Dnes Slnečný cirkus zamestnáva viac ako tisíc umelcov z celého sveta; nájdete medzi nimi artistov, žonglérov, klaunov, hudobníkov; nie však krotiteľov zvierat. Návštevníci prestávajú byť divákmi; sú pozvaní do slnečného sveta. Každé z čarovných predstavení Slnečného cirkusu má svoju vlastnú atmosféru, tému, príbeh a poéziu. Videlo ich už viac ako sto miliónov ľudí, vrátane mňa a mojej rodinky. Minulý týždeň sme totiž vo Viedni videli ich predstavenie Corteo (4).
Corteo je karnevalová slávnosť, ktorú sleduje klaun na svojom vlastnom pohrebe. Vidí seba ako dieťa, vidí svoje hračky, kamarátov, lásky, sny, strážnych anjelov. Príbeh je rozprávaný artistami, žonglérmi, klaunmi a muzikantmi. Motív strieda motív, spájajú sa, vrstvia na seba, miešajú ako v ohromnej symfónií. „Veď sa mi zakrúti hlava!“, kričí klaun Juraj Benčík (5), keď ho anjeli príliš roztočia. No so mnou sa už vtedy krúti celý svet. Artisti predvádzajú nebezpečné kúsky, pri ktorých prestáva platiť zákon gravitácie; žongléri ukazujú, že neplatí ani zákon neurčitosti; klauni hrajú divadlo, poletujú všade naokolo a porušujú zákon zachovania energie – energiu vytvárajú z ničoho a rozdávajú ju. Pod šapitom platia ich vlastné slnečné zákony. Nedajú sa popísať slovami. Len cirkus nám povie ten príbeh… Na jeho konci klaun na bicykli odlieta a z veľkej výšky nám ešte zamáva.
Umenie rozochvieva naše city. Spevák či klaun na nich hrá ako na lutne. Umenie sa dotýka aj nášho správania. Nie, počuť pieseň ani vidieť salto určite nikoho len tak nenapraví, ale počuť a vidieť ľudí z celého sveta, malých aj veľkých, odlišných farieb, hovoriacich rozličnými jazykmi, spievajúcich rôznymi hlasmi, ako všetci spolu práve stvorili niečo harmonické, môže každého naplniť úctou k človeku a podnietiť k radosti. A to je pre nás veľmi dôležité. Životodarné ako Slnko. Bez toho by sme asi neprežili. Predstavujem si, ako na úsvite ľudských dejín ktosi začal melódiou rozprávať príbeh – spievať, niekto iný sa pridal, ďalší začal do taktu klepkať paličkou, ďalší lúskať prstami, iný dupať nohami, našiel sa aj jeden, čo urobil salto, až nakoniec spievali, tancovali a skákali všetci. Ako v cirkuse. Boli šťastní.
***
(2) http://www.cirquedusoleil.com/en/welcome.aspx
(3) http://www.cirquedusoleil.com/en/~/media/press/PDF/cds/cirque-du-soleil-at-glance.pdf
(4) http://www.cirquedusoleil.com/en/shows/corteo/default.aspx