Stretnutie tretieho druhu

Juraj Benčík
5 min čítania

Je to presne tak ako som o tom čítal a ako to tvrdia všetci, ktorí už mali tú česť stretnúť ich naživo. Fakt sú to iní ľudia. Majú v očiach niečo, čo tam môžu mať len oni, lebo oni jediní to videli a preto jediní to naozaj vedia. Hlboko, vnútorne, neotrasiteľne a hlavne definitívne a bez akýchkoľvek pochybností. Každý jeden moment na tejto planéte, každý jeden človek, každý jeden život, ba priam každý kubický milimeter tejto planéty je to najvzácnejšie a najkrehkejšie čo v tomto vesmíre existuje. A s tým vedomím sa aj správajú ku každému a pri každej príležitosti. Sú plní niečoho čo sa nedá povedať inak ako posvätná úcta. Ako Dalajláma a pápež dohromady. Zároveň sú veľmi uvoľnení, mimoriadne sa zaujímajúci o každý detail a hlavne očividne dokonale pokorní. To svetlo, ktoré mali v očiach nebolo z tejto Zeme, bol to kúštik svetielka z tej veľkej výšky z ktorej ju mali príležitosť vidieť.

Boli odo mňa na dva kroky. Podal som si s nimi oboma ruku a takmer desať minút (!) sme sa rozprávali po anglicky. Aby nám rozumeli aj ostatní, lebo vedia pochopiteľne dokonale aj po rusky, aby mohli spolupracovať so svojimi kolegami z východnej pologule. Okolo desiatej ráno vstúpila do dverí skúšobne manažérka, ktorá ich sprevádzala a pretože sme boli práve v akcii, asi minútu pred skončením situácie, vošli ticho ako vzduch – Robert Bob Thirsk Canadian engineer and physician, and a CSA astronaut a za ním Frank de Winne, the first ESA astronaut to command a space mission. Veľmi dobrí priatelia nášho bossa, zakladateľa a majiteľa Cirque du Soleil, ktorý ako pätnásťročný začínal na ulici na chodúľoch pľuvajúc oheň, Guy Laliberteho. Bol s nimi za vlastných 32 000 dolárov pred rokom na výlete vo vesmírnej ISS. Usmiali sa na nás, predstavili sme sa vzájomne a začal sa rozhovor.

Veľmi detailne sa pýtali na všetko a fakt ich to aj zaujímalo, ako malé deti, vôbec nič nepredstierali. Ocenili našu predstavivosť, keď sme im ukázali a vysvetlili ako nacvičujeme všetko najprv v imaginárnej scéne, s imaginárnymi rekvizitami a imaginárnymi partnermi. Zhodli sme sa na tom, že je to podobné ako keď oni trénujú na trenažéri – simulátor ! – aj keď oni ho majú reálny a predstavujú si len celý vesmír okolo. Zhodli sme sa na tom, že aj nás, aj ich môžu napriek príprave prekvapiť nepredvídateľné a neočakávané udalosti a že nám v cirkuse, tak ako im tam hore, tiež vlastne ide často o život. Na čo sme ich začali presviedčať, že v náročnosti je to úplne neporovnateľné. A tak potom povedal Mr. Frank de Winne, očividne skúsený zabávač, že ich práca je vlastne veľmi jednoduchá, lebo nič iné nerobia, len celý čas pozerajú na tlačítka a na svetielka, či svietia tie, ktoré majú svietiť a či sú zhasnuté tie, ktoré majú byť zhasnuté a len keď zhasnú, alebo zasvietia iné, vezmú do ruky inštrukcie, čítajú ich, čítajú a podľa nich len stláčajú prstom tie tlačidlá, ktoré stláčať majú a keď náhodou v tých inštrukciách niečo nenájdu, tak na Zemi za nich rozmýšľajú celé stovky špecialistov a keď im povedia na čo prišli, tak oni zase nič iné nerobia len stláčajú tie tlačidlá. Na to povedal jeden môj kolega, ktorý nám dnes pomáhal, že to ich musia bolieť z toho stláčania prsty. A oni sa smiali, že aj nás určite bolí keď niečo robíme stále dokola. Pýtali sa, ako dlho sa nacvičuje jedna inscenácia. Kolega sa pýšil, že v Cirque du Soleil aj dva roky, keď je veľmi náročná, na čo oni povedali, že im trvá výcvik najmenej štyri roky, kým ich prvý raz pustia zo simulátora do naozajstnej rakety, lebo majú na palube veľmi veľa tých tlačidiel. Tak sme sa smiali aj my a bolo to takmer dojemné akí boli skromní a poctivo úprimní.

Až mi je opäť tak krásne tepľúčko na duši, keď Vám o tom píšem a slzy sa mi tisnú do očí pri spomienke na tú veľkolepú jednoduchosť tých ľudí, ktorí očividne vedia to, čo mi len tušíme, že tento svet je obrovitánsky krehký a preto si nevyhnutne vyžaduje jediný možný vzťah – HLBOKÚ ÚCTU a ochranu.

Milujem Vás a Vážim si každú sekundu svojho života, ktorú mi Vesmír doprial prežiť vo Vašej prítomnosti, milí moji.

Bolo pod úroveň situácie žiadať ich na záver o nejaké: „Can I take a picture, please?“ verím, že to pochopíte. Ako ticho prišli, tak aj odišli, aby nás dlhšie v práci nerušili. Ale prikladám Vám linky, ktoré som o nich našiel na Wikipedii:

http://en.wikipedia.org/wiki/Frank_De_Winne
http://en.wikipedia.org/wiki/Robert_Thirsk

zdieľať tento článok
Napísať komentár

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *