Klasický cirkus, tak ako ho poznáme a ktorý sa vyvíjal viac ako 2000 rokov, rozhodne nezažívá na začiatku 21. storočia obdobie svojho rozkvetu. Dôvodov je niekoľko: politické a ekonomické príčiny 20. storočia spôsobili zánik nespočetných slávnych cirkusových rodov, vývoj ekológie a prístupu ľudí k zvieratám spôsobil obrovské vlny nevôle proti zvieracím drezúram, mnohokrát hlavným pilierom cirkusových estrád. Tiež rozvoj televízie a iné možnosti zábavy majú na svedomí to, že klasický cirkus už nie je show tak žiadanou ako kedysi. A tak, aby prežil, musel si nájsť nové formy, nové princípy, musel sa zmeniť takmer od začiatku (alebo sa na samý začiatok vrátiť) … a tak sa zrodil fenomén posledných 30-tich rokov – „nový cirkus“.
Nový cirkus je skôr divadlom vyjadreným pomocou obdivuhodného umenia akrobatického a ekvilibristického … je kombináciou fyzickej zručnosti, presnosti a dokonalosti, zároveň v sebe skrýva nutnú dávku umeleckej slobody, improvizácie, estetickej krásy a osobného poslania. Veľakrát dosahuje hranicu samotného ľudského chápania, je však skromný a obdiv, ktorý vyvoláva, je do poslednej kvapky potu zaslúžený … Nový cirkus už teda nie je len estráda toho, čo dokážu, ale má svoje poslanie, svoj názor, nepredvádza, ale ponúka k úvahe, komunikuje … stáva sa divadlom. S veľkou mierou odvahy by sa snáď dalo povedať, že „nový cirkus“ môže byť akýmsi splynutím klasických cirkusových disciplín s divadelným umením, teda s umením vyjadrovania pocitov, situácii, názorov, skratiek …
Pionieri nového cirkusu
Tí, ktorí stáli na začiatku tejto – povedzme ľahko so zveličením – cirkusovej revolúcie, si kládli za úlohu jediné, a síce zbaviť sa zastaranej tradičnej podoby cirkusového predstavenia, skladajúceho sa do tej doby z jednoduchej postupnosti jednotlivých položiek, drezúr či iných výstupov. Išlo o to, dať takejto show iný rytmus, zvoliť inú hudbu, iný priestor … nejako sa skrátka vymedziť voči zabehnutej a skamenelej schémy klasických cirkusov. V 70. rokoch sa tak vo Francúzsku začínajú rodiť nové telesá, ktoré, hoci využívajú základné cirkusové techniky (akrobacia, žónglovanie …), nie sú už klasickými cirkusmi v pravom slova zmysle. Všetci sa snažia diváka zaujať svojím novým, neobvyklým poňatím, bohaté vyobliekané kostýmy sa vytrácajú z manéže, svetlo naraz zohráva dôležitú dramatickú funkciu, priestor sa mení. Kruhová manéž o priemere 12 metrov už nie je nutnou podmienkou, kruh sa zmenšuje, aby sa účinkujúci dostali bližšie k divákovi. Najdôležitejšou charakteristikou týchto zmien by mohol byť návrat k jednoduchosti. Nikto už nemá chuť organizovať kolóny maringotiek a transporty vzácnych druhov zvierat. Títo ľudia – noví cirkusoví umelci – chcú byť flexibilní, chcú sa zúčastniť divadelných festivalov (mnohí z nich sa za divadla priamo považujú), chcú v malých flexibilných skupinkách cestovať a stretávať sa, nie sa v ohromnej skupine zvierat a ľudí neustále za niečím pachtiť …
Na začiatku tohto nového cirkusového hnutia stojí Victoria Chaplin a Jean-Baptiste Thierrée, ktorí v roku 1971 vo Francúzsku založili Cirque Bonjour (Cirkus Dobrý deň), ktorý poskytoval iba dvoch akrobatov a pár cvičených holubíc. Svojou jednoduchosťou, úprimnosťou a čistotou, bol tento projekt v tej dobe ojedinelým cirkusovým úkazom.
Divadelné princípy
Dôležité pre práve sa formujúcu generáciu cirkusových umelcov 70. rokov je chápanie artistiky ako prostriedku k umeleckému vyjadreniu. Títo ľudia si totiž začínajú uvedomovať, že sama technika nie je ničím. Divák predsa nerozpozná, ak sa jedná o dvojité salto so skrutkou alebo trojité salto, nedokáže takýto výkon náležito oceniť. A naviac, každý vrcholový gymnasta vie predviesť takýto skok precíznejšie a ešte sa to dá vidieť v televízii. Pre týchto umelcov – artistov – začína byť naraz dôležité, čo takýto skok alebo cirkusový trik vyjadruje. Zrazu je tu myšlienka, zmysel každého okamihu, určitý a logický význam všetkých vecí. „Technika len sprostredkuje pocit: obraz, kostým, celá kompozícia zloží veľmi bohatú a komplikovanú výpoveď. Jedná sa vlastne o čisto divadelný princíp, rozdiel je však v tom, že táto forma (mienená tá cirkusová) divadla nerozpráva svoj príbeh prostredníctvom zložitého deja, komplikovaného vzájomného jednania, ale jednoduchou a expresívnou obraznosťou. Je to nemenej hodnotná reflexia života a možno mnohokrát hlbšia. „
Medzi prvé takéto „divadelné cirkusy“ novej generácie patrí francúzsky Cirkus Alladin, ktorý v polovici 80. rokov viedol Ueli Hirzel. Diváci boli vtiahnutí do deja (bez toho, aby to veľakrát tušili) už pred vstupom do manéže. Vopred pripravenými okolnosťami boli diváci vystavovaní najrôznejším nástrahám: tu bolo miesto obsadené neochotným a veľmi silným pánom, ktorý sa nakoniec predsa len nechal uprosiť a miesto uvoľnil, tu bola vstupenka neplatná a divák musel čakať, až bol ako posledný usadený zriadencom na zvyšnej stoličke. Zriadenec potom rýchlo skočil do manéže, zhodil zo seba frak a akoby mávnutím prútika sa ocitol v trojmetrovej výške na povraze – bol to artista a predstavenie práve začínalo. V jednom z ďalších výstupov sa potom objavila dvojica, muž a žena, kde silným chlapíkom, ktorý dával žene na hrazde dopomoc nebol nikto iný, ako vyššie spomínaný neústupčivec z obsadenej stoličky … v jadre bolo toto predstavenie zložené z klasických cirkusových prvkov, ako celok však z jednotlivých obrazov zostavovalo jasnú správu o tom, že sa jedná o iróniu voči starému cirkusu.
Z cirkusu Alladin sa potom nepriamo vyvinul Cirque O. Ten už môže byť považovaný za skutočného predstaviteľa nového cirkusu. Tak napríklad v predstavení Cirque O je výstup Jeana-Paula Lefeuvra na bicykli (toto číslo je možné vidieť i v predstavení -Que-Cir-Que-). To, čo Jean-Paule predvádza však nie sú len technicky precízne zvládnuté zručnosti, z toho vystúpenia je zjavný jeho úzky citový vzťah k jeho bicyklu. On na ňom strávil nespočet hodín, zatiaľ čo ostatní trávili svoje chvíle akokoľvek inak, on drel na svojom bicykli … ten bicykel je pre neho všetkým, pozná ho do poslednej šrúbky, je to jediné, čo ho zaujíma, čo vie, je jeho absolútnou súčasťou … a o tom všetkom je Jean-Paulov výstup. Je kombináciou neuveriteľnej technickej zručnosti a intímneho vzťahu medzi človekom a strojom – je vrcholným číslom umením zvaným nový cirkus!
Priamym pokračovateľom Cirque O je projekt -Que-Cir-Que- (JP Lefeuvre, Hyacinthe a Emmsnuelle Reisch) a Cirque Ici, cirkus jedného muža, charizmatického Johanna Le Guillerma, akrobata, žongléra a klauna v jednej osobe (obe tieto predstavenia bolo v 90 . rokoch možno zhliadnuť v Prahe).
Skutočným krokom vpred vo vývoji cirkusového umenia znamená predstavenie Krik chameleóna súboru Anomalie v réžii Josefa Nadja. „Nadja nie je cirkusák, ale tanečník. Je úplne oslobodený od vnímania tradičných cirkusových foriem, nie je zaťažený cirkusovými konvenciami. Dynamický obraz, ktorý je jeho spôsobom vyjadrenia náplňou cirkusových techník. Silná atmosféra, ktorá ide celým predstavením, vytvára jeden bizarný obraz, plný irónie. „
Naozaj zaujímavým zoskupením, radiacim sa nepochybne do kategórie „nového cirkusu“ a súčasne pracujúcich so zvieratami (čo je pre túto umeleckú oblasť netypické) je Cirkus Zingaro koňského kráľa Bartabase, založeného v roku 1984. Nejde však o klasickú koňskú drezúru, ako ju poznáme z klasických cirkusov. Podstatou Bartabasovej práce s koňmi je ich povýšenie na úroveň človeka. On sám tvrdí, že má kone radšej ako ľudí. Na tejto vete je potom založený „image“ celého cirkusu. Faktom je, že Bartabasova práca s koňmi je dokonalá. Bez toho, aby používal bič, či akýkoľvek iný donucovací prostriedok, ovláda krúžiace kone v plnom cvale jednoduchým mľasknutím, či nepatrným gestom. Veľakrát ani sám v aréne nie je, stojí kdesi inde v tieni a divák tak vidí iba letiace kone ako v rovnaký okamih menia svoj smer.
Dôležitým prvkom Bartabasovho cirkusu je tiež obrazovosť. Svetlo, bohaté kostýmy a krása koňského tela skladajú dohromady výjavy, ktoré voľne plynú jeden za druhým a dohromady skladajú unikátne predstavenia založené vždy na jednom – a síce na absolútnej súhre človeka a jeho koňa.
Ďalším z tvorcov nového cirkusu, ktorý stál na začiatku Cirku Zingaro a ktorý pracuje so zvieratami, je francúzsky principál Igor. Jeho cirkusový projekt Volière Dromesko, ktorý bol predvedený vo švajčiarskom Laussane v roku 1990, bol skutočnou doménou zvierat, v tomto prípade desiatok druhov vtákov (od vrany až po bociana marabu), „… ktorí sa slobodne pohybujú v korunách obrovského stromu dávali všetkým zúčastneným divákom možnosť zažiť zvláštny pocit pokory a strachu pred slobodnými zvieratami. „
Nový cirkus inde vo svete
Je potrebné povedať, že fenomén nového cirkusu, nie je len francúzskou záležitosťou, ale aj svetovou. V Anglicku v roku 1970 založili Jon Paul Cook a Olivier Foot skupinu kočujúcu po Anglicku s cirkusovým stanom pod názvom Footsbarn Travelling Theatre. Tento vlastný štýl alternatívneho ľudového divadla so zmesou pantomímy, klauniády, cirkusových prvkov a kabaretnej muziky si získal svoje publikum nielen v konzervatívnom Anglicku, ale aj v iných krajinách Európy, kam prvýkrát divadlo pricestovalo v roku 1980.
Prekvapivo sa tento cirkus sformoval veľmi skoro aj v Katalánsku na severe Španielska. V roku 1979 tu Javierem Fabrega zakladá skupinu zloženú z ľudí rôznych prúdov alternatívneho umenia s názvom Circ Crac. Je nutné podotknúť, že v Katalánsku sa tento cirkus teší veľkej obľube dodnes a na tamojšom Festivale nového cirkusu v Reus sa každoročne schádzajú zástupcovia zo všetkých kútov sveta.
V Quebecu, sa zas zrodilo jedno z najvýraznejších cirkusových zoskupení minulého desaťročia. Ku koncu 80. rokov sa tu formovala skupinka lezcov na lane, eskamotérov, chrličov ohňa, hudobníkov a žonglérov, ktorí spočiatku vystupovali na uliciach. V roku 1984 potom Quebecká vláda vyjadrila tomuto zoskupeniu podporu a umožnila tak vzniku súboru – cirkusu, ktorý dnes patrí medzi svetové špičky – Cirque de Soleil. O 17 rokov neskôr sa z tohto súboru stala profesionálna skupina pozostávajúca z umelcov najrôznejších národností posúvajúcich svoje produkcie až na hranicu absolútnej dokonalosti vo všetkých oblastiach: kostýmy, dekorácie, svetlá (na predstavení spolupracujú poprední svetoví lightdesignéri), choreografia a originálna hudba (s každým predstavením cestuje niekoľkočlenná kapela). Predstavenia Cirque de Soleil (MYSTERY, La Nouba, O alebo Alegria) sú veľkolepé, honosné a na svojich cestách po svetových metropolách patria vždy k cenným kultúrnym zážitkom.
Článok je preložený zo zdroja CIRQUEON
